Takže rozhodla som sa tu zverejniť aj nejakú tú moju spisovateľskú tvorbu. Vaše názory samozrejme ako vždy prijímam ;)

Spomienky

Apaticky som zaklopala na dvere. Miešali sa vo mne mnohé pocity, ale na povrch prerážal iba jeden. Smútok.

- „Ďalej,“ ozvalo sa spoza ťažkých dubových dverí.

Zľahka som zatlačila na striebornú kľučku a napadlo ma, že to možno nebol až taký dobrý nápad. Keď som otvorila dvere, naskytol sa mi pohľad na svetlú priestrannú miestnosť, ktorej dominoval veľký stôl a pohovka. Po bokoch pri stenách boli rozostavané knižnice s množstvom odborných drahých kníh. ,,Dobrý deň, ja som...“

- ,,Áááá, vy musíte byť pani Richardsonová. Teší ma.“ Spoza stola sa na mňa usmial a mávol muž s dobrosrdečnou tvárou. Cítila som sa ako malá. Ako dieťa, ktoré vyviedlo nejakú neplechu a chcú ho doviesť k tomu, aby im povedalo všetko pravdu.

- ,,Slečna...Áno to som ja. Vy budete doktor Fuller,“ úsmev som mu neopätovala. Nebol dôvod. Už dlhší čas som sa neusmiala, tak prečo by som mala teraz?

- ,,Prepáčte, nevedel som že...

- ,,Nič sa nestalo.“

- ,,Prosím,“ ukázal na pohovku pred ním, „spravte si pohodlie.“

Ešte chvíľu som postávala vo dverách a hádala sa sama so sebou. Doktor Fuller na mňa s očakávaním pozeral, ale zároveň bol jeho pohľad chápavý. Nadýchla som sa, zavrela dvere, odložila si kabát a usadila sa na pohovku.

-,,Takže, ešte raz vás u mňa vítam,“ pozrel von oknom, kde sa črtali výškové budovy mesta. „Verím, že keď budeme spolu spolupracovať, tak vám dokážem pomôcť,“ opäť ten úsmev.

Pochybovala som a neverila jeho slovám. Cítila som prázdnotu a smútok. Kto by mi mohol pomôcť? To že Michael zomrel sa už nezmení rovnako ako moje pocity. So zamyslenia ma vytrhol jeho hlas.

- ,,Takže môžeme začať. Možno to vyznie ako filmárske klišé, ale začnime od začiatku. Povedali ste mi, že váš priateľ nedávno zomrel, úprimnú sústrasť....“

- ,,Ďakujem.“ Prečo mi to robí? Prečo mi to ešte pripomína? Nemá mi skôr pomáhať?

- ,,Kedy ste sa s ním spoznali?“

Naozaj to pôsobilo ako klišé. Chvíľu som uvažovala, či nepozerá príliš veľa filmov, ale pochybujem. Bol to uznávaný psychológ. Pomohol už mnohým. Ale dokáže pomôcť aj mne? Nad jeho otázkou som sa zamyslela...Kedy sme sa spoznali? Odvtedy čo Mike zomrel ma nikdy nenapadlo spomínať. Myslela som naňho, to áno, ale nespomínala na chvíle strávene spolu. Trochu som sa pousmiala.

- ,,Slečna Richardsonová?“

- ,,Je to dávno...“

- ,,To nevadí, mame čas,“ znova sa usmial a teraz aj ja. Vždy keď som bola s Michaelom som sa usmievala. A bola som s ním aj teraz, vo svojich spomienkach....

***

Prechádzala som okolo školy, so slzami na krajíčku, keď som začula slabý šuchot prichádzajúci zo školy, otočila som sa. Tmou sa mihlo svetlo. Že by zlodej? Ale veď to je hlúposť. Školník býva v škole, vedel by o tom. Vytiahla som mobil. Bola som pohrúžená do svojich úvah, natoľko, že som nepočula, ako niekto vyskočil z okna na prízemí a zavrel ho. V tom mi niekto pevne chytil ruku s mobilom. Výkrik strachu som v sebe zadusila.

- ,,Čo si myslíš, že práve robíš?“ Jeho hlas neznel nahnevane, skôr by som povedala, že sa baví. Otočila som sa. Pozerala som do očí chlapcovi, ktorému na tvári pohrával pobavený úškrn. Pustil ma.

- ,,Volám políciu. Vlámal si sa do školy.“ Vtedy mi došlo, že je to jeden zo študentov. Možno o rok o dva starší odo mňa. ,,Za to ťa vyhodia.“

- ,,Áno, to by najskôr riaditeľka spravila, ale ona sa o tom nedozvie,“ stále sa usmieval. Nechápala som prečo. Veď práve ho chcem udať na polícii, vyhodia ho zo školy a on sa usmieva. Rozčuľovalo ma to aj keď som nevedela prečo.

- ,,Najprv by si mala mať zapnutý mobil.“

- ,,Čo? Ja?,“ pozrela som na mobil. Mal pravdu, bol vypnutý, presnejšie vybitý. ,,A čo keď zavolám z telefónnej búdky?“

- ,,Nemáš pri sebe peniaze,“ povedal vecne.

- ,,Ako si môžeš byť taký istý? Už si stihol okradnúť aj mňa?“ Naozaj som nemala pri sebe ani pár korún, ale ako to vedel?

- ,,Máš len veľmi malú kabelku, do ktorej sa zmestia akurát tak šminky. To nasvedčuje tomu, že ideš najskôr z rande, ale na to predpokladám, je priskoro, jedine ak by sa žiadne nekonalo.“ Ostala som tam nemo stáť. Áno práve som išla z rande. Teda nešla žiadne, ako už povedal, sa nekonalo.

- ,,Tak? Nemám pravdu?“

- ,,Idem na políciu...“

- ,,Nejdeš.“

- ,,Chceš mi v tom zabrá...“ nedopovedala som.

- ,,Pozývam ťa na rande,“ usmial sa.

- ,,Čože?!“

- „Nech si vravíš čo chceš, rande si buď mala a nedopadlo dobre alebo sa nekonalo vôbec, tak ti to chcem vynahradiť. Ver mi, som dobrý spoločník,“ žmurkol na mňa.

- ,, Ja...,“ tak ma to šokovalo, že som zo seba nemohla dostať ani jednu súvislú vetu. Ale to už ma on držal pod pažou a ťahal ma do centra mesta. Myšlienka na jeho udanie ma náhle opustila. ,,Nemáš sny?,“ odrazu som sa spýtala.

- „Prečo by som nemal mať?“

- ,,Čo ak by som ťa udala? Vyhodili by ťa zo školy, nebol by si doštudovaný, nemohol by si ísť na výšku....“ Rozosmial sa.

- ,,Samozrejme, že mám sny. Každý má sny. Ja by som si chcel napríklad potykať s prezidentom Spojených štátov amerických, rozprávať sa s mimozemšťanmi a aby sa moje obrazy predávali, ešte skôr než umriem,“ znova sa rozosmial. Jeho smiech bol nákazlivý. Smiala som sa spolu s ním.

- ,,Si cvok, vieš o tom?“

- ,,Ďakujem, to je pocta, si prvá čo si to všimla.“

***

Uvedomila som si, že sa usmievam.

- ,,Na túto chvíľu som dlho nespomínala. Keď tak nad tým rozmýšľam, nikdy som ho nechcela skutočne udať. Svet by prišiel o skvelého človeka a maliara.“

- ,,Maľoval?“

- ,,Áno a veľmi pekne...a jeden z jeho snov sa splnil. Jeho obrazy a predávali.“ Ľahla som si na pohovku a znova sa usmiala. Raz mi Mike opisoval, jeho návštevu u psychológa, ku ktorému ho poslali jeho rodičia. Z toho som usúdila, že psychológ z neho bude mať doživotnú traumu.

- ,,A potom? Čo sa dialo po tom, ako ste sa spriatelili? Pokojne rozprávajte...“

***

Sedela som doma a pozerala správy, keď mi zazvonil telefón.

- ,,Prosím? Rachel Richardsonová.“

- ,,Ahoj Rachel, to som ja Karen,“ z hlasu jej znelo trápenie a strach, „nevidela si Michaela? Od včera večera nebol doma. Mám o neho strach. Neviem nikoho nájsť na stráženie detí. Všetci sú preč. Pestúnka príde až o desiatej a ja musím ísť potom do školy.“

Aj cez telefón som počula, že má slzy na krajíčku.

- ,,Dobre, idem ho pohľadať,“ vedela som, že to bude problém v takom veľkom meste, ale musela som niečo robiť, „ak by sa niečo dialo, zavolám ti. A neboj sa, určite ho nájdem, nič sa mu nestalo, najskôr sa zabudol niekde s kamarátmi a má vypnutý mobil, aby sme ho my ženské nerušili, veď ho poznáš,“ snažila som sa ju upokojiť.

***

- ,,Karen Jonesová, bola jeho životná láska. Spoznali sa na univerzite a o rok a pol sa vzali. Teraz mali spolu dvoch chlapcov. Vedela som, že Mike ju miluje, ale napriek tomu, sa v poslednej dobe správal nezodpovedne. Myšlienku, že má problémy som odbíjala tým, že ich mal vždy. A iba nedávno som pochopila, akú som spravila chybu.“

- ,,Michael mal problémy? Aké?“

***

- ,,Michael!“ Zaparkovala som pri chodníku a vyskočila z auta. Na zemi sa váľal Michael a tiahol z neho alkohol. Vedela som, že to bolo iba šťastie, že som ho našla.

- ,,Rach – el...“ výslovnosť mu robila problémy, ,,...ja...som...“ Nevenovala som jeho slovám pozornosť. S pomocou okoloidúceho som ho naložila do auta.

- ,, Bože! Michael! Čo si to spravil? Karen sa o teba bála,“ vrela vo mne zlosť na najlepšieho kamaráta, ale zároveň som bola šťastná, že je ,,iba“ opitý. ,,Ideme ku mne domov a tam ostaneš kým nevytriezvieš.“

Pozrel na mňa a to čo chcel povedať som mu čítala z červených očí. Karen nič nehovor, pomyslela som si, ranilo by ju to.

Michael sedel za stolom a ja som sa pozerala na kôpku nešťastia. Plakal. Nikdy v živote som ho nevidela plakať. Bola som...zdrvená, sklamaná, neverila som... Človek, čo bol pre mňa vždy oporou, ktorého smiech bol nákazlivý, tu teraz predo mnou sedel a plakal. Vyzeral o niekoľko rokov staršie než mal v skutočnosti.

- ,,Rachel,“ pozrel na mňa cez uslzené oči. ,,Urobil som hlúposť.“

- ,,To áno,“ môj hlas bol chladný a tvrdý aj keď som nechcela.

- ,,Ja nemyslím ten dnešok.“

Čože? Nemyslí dnešok? Tak akú hlúposť? Snáď sa do niečoho nenamočil!? hlavou  mi vírili otázky, ktoré niekoľko minút ostávali nezodpovedané. Stále som na neho upreto pozerala a čakala vysvetlenie.

- ,,Podviedol som Karen,“ vysúkal zo seba.

Ostala som v šoku. Nevedela som čo mu na to povedať. Karen miloval, ako jej to mohol spraviť?

- ,,Vieš keď bola minulý víkend u rodičov a ja som nemohol ísť kvôli škole. Opil som sa. Nevedel som čo robím. Uvedomil som si tú hlúposť až skoro ráno, keď prišiel do izby George, lebo ho zobudila nejaká nočná mora,“ hlas mu zlyhal.

Pozerala som do stola.

- ,,Michael, ja...nemám slov...si môj najlepší kamarát, ale ako si to mohol spraviť?  Karen ťa miluje a ty sa takto zahrávaš s jej láskou! A čo deti?! Ako im to vysvetlíš?!

- ,,Georgovi som povedal, že to bolo iba nedorozumenie, že som s ňou nič nemal…Myslím si, že tomu aj tak nerozumel…povedal som, nech to Karen nevraví…” 

- ,,Och bože, Michael!,” vstala som, ,,toto je vysvetlenie hodné otca, bolo to iba nedorozumenie?! Ale dobre, nechajme to tak, ale čo Karen? Myslíš, že sa to nedozvie? Deti sa ľahko prerieknu….Spravil si prešlap, Michael, za to budeš platiť.”

Pozrel na mňa a v tvári sa mu zračil strach…,,Rachel, prosím ťa,…”

- ,, Nie, ja jej to nepoviem…si môj priateľ...a nemám právo súdiť ťa, na to sú iní,” nadýchla som sa, ,,verím že sa to už nebude opakovať, Michael…”

- ,,Rachel?”

- ,, Hmmm?”

- ,,Ďakujem.”

Mlčala som. Nevedela som čo robiť. Nebolo to správne. Ale bol môj priateľ.

***

-,,Mala som už vtedy vytušiť problém, ale stále som zatvárala oči.”

Doktor Fuller mlčal a pohľadom ma pobádal, aby som pokračovala.

- ,,O dva roky neskôr…,” pokračovala som.

***

- ,,Rachel? Si tam?,” z mobilu sa ozýval opitý hlas. Michael, pomyslela som si.

- ,,Áno som, ale sú…,” pozrela som na hodiny, ,,…tri hodiny ráno. Čo potrebuješ?”

- ,,Rozlúčiť sa,” hlesol.

- ,,Čože?,” to už som bola prebratá a sedela som na posteli. ,,Michael, nič nerob…hneď prídem.”

- ,,Nie…už je neskoro, už som sa rozhodol…,” napriek opitosti som počula, že to myslí vážne a nie je to iba dočasné pomätenie. 

- ,,Michael! Čo sa deje? Ja ti nerozumiem…,” bola som zúfalá. Behala som po izbe a snažila sa obliecť. ,,Kde je Karen?”

- ,, Aj s chlapcami šla k rodičom, pohádali sme sa.”

Sakra! v duchu som zahrešila.

- ,,Rachel?”

- ,,Počúvam Mike, stále ťa počúvam, som tu,” hodila som na seba kabát, schmatla kľúče a vybehla do noci.

- ,,Mám rakovinu…nebolo mi dobre, šiel som k lekárovi ten mi spravil kompletné testy a závar je iba jeden, rakovina.”

- ,,Čože??!! Mike?! Nerob hlúposti, “ bolo mi do plaču, ,,je tu Karen, chlapci, tvoja rodina.”

- ,,Zbohom, Rachel, mal som ťa rád a aj ich…ale nevládzem.”

V mobile nastalo ticho.

- ,, MICHAEL!!,” zvreskla som do telefónu. Ticho. Michael, nie, prosím nech to nie je pravda, do mozgu mi prerážala iba jedna skutočnosť. Po tvári mi stekali slzy. Nastúpila som do auta a odišla.

***

Hlas mi zlyhal.

- ,,Chcete na dnes skončiť?”

Po tvári mi tiekli slzy, ale zavrtela som hlavou. Doktor Fuller prikývol.

***

Dobehla som k budove. Rýchlo som hľadala kľúče. Dočerta! Kde sú? Konečne som ich našla. Zdalo sa mi, že to bola večnosť. Otvorila som si bránu a v duchu som bola vďačná za to, že som si dala spraviť ich kópiu. Vybehla som rýchlo po schodoch. Zastavila som sa pred ich dverami.  Chcela som vraziť dnu, ale potom som trochu spomalila. Čo ak Michael…Nechcela som na to ani pomyslieť. Otvorila som dvere a to čo som videla, na to nikdy nezabudnem. Vstúpila som do kaluže krvi. Stála som tam ako obarená. Mala som pocit, že celý svet sa zastavil, že už nie je dôvod prečo som tu. Stála som tam iba minútu kým som zdvihla telefón, no mala som pocit, že to boli hodiny, dni, mesiace…Ohlásila som Karen čo sa stalo, môj hlas mi pripadal cudzí. Jej plač som nevnímala, iba som tam stála, dlho, hodiny až do rána. Stála a pozerala sa na mŕtve telo Michaela Jonesa, môjho nalepšieho priateľa a najoptimickejšieho človeka akého poznám...akého som poznala.

***

Stále mi tiekli po tvári slzy.

- ,,Z toho dňa si nič viac už nepamätám. Neviem ako som sa dostala domov, kedy prišla sanitka, ani kto ju zavolal. Či som to bola ja, či Karen, či susedia. Dominoval vo mne iba žiaľ a prázdnota. Akoby mi niekto vytrhol životne dôležitý orgán.”

Doktor Fuller, na mňa chápavo pozeral, ,,Predpíšem vám antidepresíva a…”

Ani neviem prečo, ale pokračovala som. Vôbec som nepočúvala, čo vraví. Zarazene na mňa pozeral, ale nič nevravel, iba počúval.

***

Stála som pred rakvou a snažila sa prinútiť pozrieť naňho. Nedokázala som to. Nevedela som si priznať, že zomrel. Postavila som sa do lavice. Predo mnou sedela Karen a chlapci. Otočila sa na mňa. Jej tvár bola strhaná, no už na nej nebolo ani stopy po slzách. Videla som v nej bolesť. Potom som si uvedomila, že už tam stojím sama a všetky oči sa upierajú na mňa. Všetci už sedeli. Bolo mi to jedno. Bolo mi jedno čo si myslia. Sadla som si. Zrak mi padol na chlapcov. Bude to pre nich ťažké, pomyslela som si. Niekto začal hovoriť o Michaelovi. Niekto cudzí, niekto koho som ja nepoznala. Bola som nahnevaná. Nepoznajú ho. Nikto ho nepozná tak ako ja. Nemajú právo. Po tvári mi stekali ďalšie slzy. Začala hrať hudba. Nebola to klasická pohrebná. Bola to Michaelova najobľúbenejšia pesnička. Opäť všetci stáli. Forever young, v duchu som si spievala aj ja. Videla som zmätené tváre ľudí, čo ho nepoznali. Niektorí boli pohoršení. Nepoznáte ho. Toto je čo by Michael chcel. Počula som tenký hlások. Niekto spieval. George. Potichu som sa pridala k nemu. Otočil sa a usmial sa na mňa. Opätovala som mu úsmev. Bol to Michaelov úsmev.

***

Zavrela som dvere za kanceláriou a vyšla na chodbu. Cítila som sa vyrovnaná a pokojná. Zrazu mi zazvonil mobil. Na chvíľku sa chodbou ozvala melódia jeho zvonenia, Forever young. Potom stíchla a ja som vedela, že Michael je stále pri mne.